|
Pavol Garan
Modrý vlak alebo Sólo pre "Starého Vodu"
Už zase raz
ako v mátožnom sne
bosky premeriavam
kuchyňu.
Je neskoro, je dusno
a môj tieň
každú chvíľu vyskakuje
z okna
do dažďa.
Čo so mnou? Čo teraz
keď ťažký bas Ladislava Vodičku
steká z reprákov po dverách chladničky
a nenápadne
zalieva miestnosť?
Čo so mnou? Ešte jasne cítim
ako mi svetlo žiaroviek
narezáva kožu
na zátylku, ešte raz
sa moja tvár
zopakuje v nerezových hrncoch
a potom, potom ma už
v nestráženej chvíľke
úplne prevalcuje
Blue Train
s tým jediným
veselým
pasažierom.
Tento motív
Značím si zápalky: Všetko smrdí smerom k smrti:
vietor sa zvíja, slnko zrazu nevie odkiaľ kam,
Zem, čo sa dodnes pekne točila, sa bezprízorne vrtí
(možno len vinou môjho zlého vzťahu k nealkám).
Strúhajú vodu, dievča sladké po hoblinách dažďa pláva z diaľok,
prináša vykúpenie šťastným - už sa môžu báť.
Na súdny deň sa vysvietené domy trasú na dialóg,
spravodliví sa v spánku popamäti obracajú na chrbát.
Polnočným prázdnym mestom brúsia iba básnici a škodná,
o uši užší ale ešte živý prejdem zo dňa do dňa,
nechám sa vidieť ako prízrak svätca s hlavou v kabáte.
Cez motív smrti potom zase inde riešim život,
alebo iba kážem svoje pravdy ako sú mi lži vhod,
až kým ma nenachytáte.
V rade na rande
Noc praje clivým, trpké,
ako mi nejde z hlavy.
Vietor má svoje sólo na džeztrúbke
a ja som do pol tela ľavý
na lichotenie Ľubke,
kytičku z horskej trávy,
vzťah iba na lyrickej hĺbke -
jediný pravý.
Jalový mráčik. Pláva inam
a necháva ma tárať.
V jeseni ťažšej o kritický karát
neprídem na chuť vlastným slinám.
Som dávno nahý, kým tu pozhasínam
a prídem na rad1
1 Tak aspoň provokujem. A rád.
gabriela alexová
Dvojjediný stav
oťažkané jablone
odháňajú bzučanie
na rohu nemocnice
mladá rómka dita
štíhlymi prstami zľahka
stepuje
po svojom
čokoládovom
bubne
a
blýska na mňa
zubami
pri plote
prúžkovano
zapradie
babie leto
dita, jablone a ja
v požehnaných bokoch
kníšeme
svoj sen
Za mestom
plastovou lopatkou
odklínaš pláž
púpavy
sú
zlaté rybky
svietia v zelenom mori
vyhrievame sa
džezíkom z rádia
na dovolenke s tebou
počítame mravce
pod voňavým tieňom
cez moje šaty
nám načúva
tiché dieťa
rozfúkaj mi obavy po tvári
ponorenej do trávy
Odliv na pláži
presýpame si zimomriavky
v dlaniach
koža je zapálná
uhasme sa v piesku
do belavej oblohy
zaboril sa drozd
som presýpacia hodinka
medzi varením a žehlením
vypadnutá zo šiat
ti do piesku
kreslím odkazy
Gabriela Pavlíková
xxx
Neplač
Zbytočne rozlievaš oceán
Rozmažeš si make.up
a v ropných škvrnách
ti pod očami
zahynú
biele veľryby...
xxx
Nakláňam sa nad kalužou
mám chuť
rozbiť zrkadlo
na tisíce márnych kvapiek
a tak posielam tam
zopár sĺz
pre istotu-
-veď aj oceán
má svoje dno
|
