Tatranská korešpondencia

     Tatranské texty

     Na západnom brehu Štrbského plesa už viac ako sto rokov stojí biely dom. Kedysi pred rokmi výrazne svietil na tmavom pozadí tatranských lesov na úpätí Soliska, oproti uzučkému výbežku rovno do jazera. Z dvoch strán ho obmývajú vlny plesa, v ktorom sa ako v zrkadle zelenkavo odrážajú vysoké štíty. Dom ako z rozprávky. Vtedy dávno, pred takmer osemdesiatimi rokmi, musel očariť vnímavé dvanásťročné dievčatko, sirotu bez matky, dieťa bez domova, ktoré si len v predstavách a snoch vytváralo jeho ideálnu podobu, pretože bolestne postrádalo toto miesto bezpečia, tepla a dôvery.
     A stane sa zázrak - dávny detský sen sa náhle premení na skutočnosť. Vila Marína sa mladej poetke Maši Haľamovej (pretože ona bola tým dievčatkom) stane na dvadsaťšesť rokov teplým, bezpečným a krásnym domovom.
Jej prvý dlhší kontakt s tatranským prostredím je však poznačený bremenom vážnej choroby. Na tuberkulózu zomrela matka aj staršia sestra Anna, ktorej autorka venovala svoju prvú báseň publikovanú pod vlastným menom. Balada o klamných ružiach vyšla v Slovenských pohľadoch roku 1926, ale treba dodať, že to nebola jej prvá báseň uverejnená v tomto literárnom časopise. Prvou bola báseň Zo sanatória, ktorú jej Slovenské pohľady uverejnili ako sedemnásťročnej, v šiestom čísle roku 1925 pod pseudonymom Zornička. Z toho možno usudzovať, že priamu skúsenosť s tatranským pľúcnym sanatóriom mala Maša Haľamová už pred rokom 1925.
1.júna 1926 nastupuje do prijímacej kancelárie Sanatória dr. Szontagha v Novom Smokovci. Stane sa tak na príhovor lekárnika Samuela Búľovského. Dva roky pred jej príchodom zomrel Jiří Wolker, po polročnom liečení v Tatranskej Polianke. Jeho poézia je pre ňu absolútnym čitateľským zážitkom na celý život.
     27. septembra 1930 sa v Horných Orešanoch vydáva za tatranského lekára Jána Pullmana. Od tejto chvíle nastáva pre manželov Pullmanovcov ťažký, ale krásny, naplno žitý život. Dr. Pullman sa stane lekárskou legendou celého podtatranského kraja a jeho napohľad krehká manželka, ale v skutočnosti vynikajúca športovkyňa a vnútorne silný človek, mu po celý čas verne stojí po boku. 28.9.1956 dr. Pullman zomiera. Okrem nesmiernej bolesti nad touto stratou sa v štyridsiatom ôsmom roku života musí Maša Haľamová vážne zamýšľať nad svojou budúcnosťou. Rozhodne sa odísť z Vysokých Tatier, kde prežila plných tridsať rokov. Ale ostali básne, spomienky, vyznania, rozhovory. Tie pretrvajú a budú v Tatrách stále pripomínať, že tu v istom čase žila nádherná žena svoj život naplnený láskou, tvorivou prácou, radosťou, šťastím aj stratami a bolesťou a zanechala o tom svedectvo.