Tatranská korešpondencia

     Koncom roku 1915 navštívil mladý kňaz a básnik Vladimír Roy (1885-1936) v Novom Smokovci blízkeho priateľa Jána Rumanna (1876-1925), ktorý tam počas vojny pôsobil ako veliteľ vojenského lazaretu. Rozprávali sa spolu o vážnych problémoch takmer celú noc. Roy vtedy nemohol tušiť, že priateľovo meno a váha osobnosti mu o dvadsať rokov neskôr, keď to bude najväčšmi potrebovať, otvoria dvere tatranského sanatória. Vtedy už Ján Rumann dávno nebude medzi živými. V to neskoré jesenné ráno, keď sa nad Tatrami už kde-tu belel sneh, si básnik odnášal z Tatier kúsok nádeje v úsvit lepších čias, pretože JUDr. Ján Rumann vedel v ťažkých chvíľach povzbudiť človeka. Po prevrate sa stal spišským, neskôr košickým županom a členom akciovej spoločnosti Sanatóriá dr. Szontagha. Po jeho predčasnej smrti Spoločnosť založila nadáciu Rumannova posteľ, na ktorej sa mohli zadarmo liečiť študenti a umelci. R. 1934 využije túto možnosť okrem V. Roya aj Ľ. Ondrejov.
Do Nového Smokovca prichádza Vladimír Roy 21.6.1934. Zle sa cíti už dva roky, ale na jar 1934 dostane po dlhej a namáhavej túre na Bradlo krvácanie do pľúc, čo je vážne memento. V novosmokovskej Starej osade nie je cudzí a osamelý. Sanatórium lekársky vedie dr. Mikuláš Szontagh s mladým primárom dr. Viliamom Šimkom, synovcom Royovej manželky Viery, rod. Švehlovej. Okrem dr. Šimka ho pravidelne ošetruje aj mladá lekárka dr. Klára Henschová, vynikajúca lyžiarka, horolezkyňa a vzdelaná žena, ktorá každú voľnú chvíľu venuje náročným horolezeckým výstupom v Tatrách. Zdá sa, že liečba bude zdĺhavá, ale Roy je húževnatý a disciplinovaný pacient, neprepína svoje sily, venuje sa prekladom z maďarčiny a angličtiny. V Tatrách je krásne leto, stav sa mu zlepšuje, stýka sa s maliarmi Z. Palugyaom, M. Bazovským a literátom K. Rypáčkom. Odchádza 22.12.1934 s tým, že o pár mesiacov sa vráti na doliečenie.      
Po návrate domov sa horúčkovito pustí do práce. Vie, že nesmie prepínať sily, ale ustavične ho ťaží vedomie nezabezpečenej budúcnosti rodiny. Nahromadené a potláčané stresy spôsobia stav úplného vyčerpania. Jeho zdravotný stav sa zhorší natoľko, že od 10. novembra 1935 je znovu v Tatrách. Nikto, ani on sám netuší, že svieca života nezadržateľne dohára, že je to jeho posledná cesta. Ani v Tatrách to už nie je tá zlatá letná pohoda ako rok predtým. V tomto čase sa prostredníctvom listov zblíži s básnikom T. H. Florinom. V polovici decembra posiela Smrekovi do Prahy posledné korektúry svojej knižky a zbierka básní Výbor z poézie Vladimíra Roya vychádza ešte pred Vianocami 1935.
Vladimír Roy zomiera na poludnie, 6. februára 1936 v sanatóriu Royal (Branisko), v izbe č. 15, v kruhu svojich najbližších. Jeho tatranská korešpondencia je živým autentickým svedectvom posledného úseku života.