Tatranská korešpondencia

     Tatranské texty

     Po vysvätení za kňaza 22. júna 1941 v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule nastupuje mladý kňaz a básnik Janko Silan (1914-1984), rodák zo Sily neďaleko Nitry, na svoje prvé kaplánske miesto do Ždiaru k administrátorovi Jánovi Kušnírovi. Má už za sebou niekoľko úspešných zbierok poézie (Kuvici, 1936; Rebrík do neba, 1939; Slávme to spoločne, 1941; Kým nebudeme doma, 1943) , ale ťarchu svojho nepokoja a vnútornej rozorvanosti si nesie so sebou aj na nové pôsobisko. V Tatrách strávi štyri určujúce roky života, napíše svoje vrcholné básnické zbierky Piesne z Javoriny, 1943 a Piesne zo Ždiaru, 1947. Tu prekoná vážne krízy a životné skúšky. Ždiar, Javorina, Jurgov sú miestami ťažkého vnútorného zápasu samého so sebou. Mladý kaplán sa túlava po okolí, citlivý voči všetkému, čo je ohrozené, bezbranné; k slzám ho dojímajú hladné, plaché lane. Na rozľahlom svahu nad Javorinou stojí poľovnícky zámok, ktorý dal postaviť knieža Hohenlohe-Oehringen a dolu v dedine pri drevenom kostole dva kamenné náhrobníky. Vedľa kniežaťa jeho družka Otília, nad nimi citát z pera Silanovho obľúbeného básnika Rainera Maria Rilkeho. Na svojich potulkách sa nešťastný básnik stretáva v predstavách a snoch s kňažnou z Javoriny vedie s ňou pomyselné rozhovory, skladá si jej tragický osud. Nesúdi. Chápe a súcití. V nej, dávno mŕtvej, nachádza blízku, v žiali spriaznenú dušu. Napíše o nej báseň Kňažná z Javoriny aj rovnomennú spomienkovú biografickú úvahu.
Po hlbokej rozorvanosti a krízach nájde nakoniec vnútorný pokoj a zmierenie, prijme svoj ľudský údel. Tatry sa tak stávajú preň aj oslavou života.
Tatranské roky Janka Silana sú zároveň vojnovými rokmi, aj koniec vojny ho zastihne v Ždiari. Obraz týchto udalostí sprítomňuje podrobný denníkový záznam šestnástich februárových dní roku 1945, pod názvom Aj generáli plačú. Zo Ždiaru odchádza bezprostredne po vstupe Červenej armády, vo februári 1945, do Liptovského Hrádku. Krátko potom sa zakladá vydavateľstvo a časopis Verbum, Janko Silan sa stane jedným z jeho zakladajúcich členov a začne redigovať edíciu Lux.
Ešte ho čakajú ťažké skúšky a krízy. Vnútorné aj vonkajšie. V jeho osobnom živote vymedzenom rokmi 1914 a 1984 sa tragicky odrazia všetky prelomové zvraty doby. Ale časť tatranského pobytu je malým ostrovčekom jasu. Tatry ostávajú jeho trvalým zážitkom: "Vďačím im za všetko: za samotu i pokoj, za pohľad do výšky a najmä za ticho. Tu som sa naučil všetko vidieť a milovať. Tie dlhé cesty z Javoriny po horských chodníkoch, ktoré na každej zákrute taja nové prekvapenie, ma jednoducho vychovali pre hĺbanie a spev."