Tatranská korešpondencia

     Tatranské texty

     Roku 1921 vyšla Jiřímu Wolkerovi (1900-1924), v tom čase poslucháčovi druhého ročníka Právnickej fakulty Karlovej univerzity, zbierka básní Host do domu a kritika ju prijala mimoriadne priaznivo. S uznaním sa o nej vyslovil aj taký prísny kritik akým bol F.X. Šalda.
Choroba prekvapila mladého muža a jeho blízkych nečakane. Nebolo to celkom bez predchádzajúcich signálov, ale nikto nepomyslel na najhoršie. Tesne pred druhou štátnicou mu lekár Dr. Lubojacký odporúčal na liečebný pobyt Vysoké Tatry.
Wolker v sprievode matky prišiel na Hrebienok (Tarajka) 16.6.1923 s vierou a nádejou, že čistý tatranský vzduch a vysokohorské podnebie prispejú k zlepšeniu zdravotného stavu. Napriek vhodnej ročnej dobe - bol začiatok leta - ich Tatry nevítali prívetivo. Dážď, zima, na horách veľa snehu, pred týždňom snežilo aj v podhorí. Dr. Pártos, mladý lekár dochádzajúci z Popradu, skonštatoval zhoršenie stavu a odporúčal sanatórium s pravidelným lekárskym dozorom. Wolkerovci sa rozhodnú pre Tatranskú Polianku, pretože Dr. Guhr bol všeobecne známy

ako vynikajúci odborník na pľúcne choroby. Po desiatich dňoch sa presťahovali do Tatranskej Polianky (Tátraszéplak), kde Wolker dostal izbu vo vile Themis, neskôr prešiel do vily Tivoli (dnes Orava). Matka odcestovala.
Priebeh liečby bol uspokojivý, zdalo sa, že všetko je na ceste k lepšiemu. V priebehu júna a cez ďalšie letné mesiace sa Wolker fyzicky aj psychicky cítil celkom dobre, uvažoval vážne o tom, že by mal študovať právo, aby dohnal zameškané. Koncom októbra však nastala recidíva a stav pacienta sa prudko zhoršil. Wolker mal však stále prvotriednu lekársku starostlivosť, i keď uznanlivý Dr. Guhr účtoval v tom čase už len minimálnu cenu za pobyt. 30. novembra 1923 sa Zdena Wolkerová vydala na cestu k umierajúcemu synovi. Ubytovali ju v synovej izbe č. 37, vo vile Tivoli s výhľadom priamo na Gerlachovský štít. Tu trávili matka i syn, dve stratené bytosti uprostred vesmírnej samoty, tŕpnuce úzkosťou pred tým, čo sa nezadržateľne približovalo a už bolo pomenované, nekonečné dni a noci. Wolker ešte pri čiastočnom vedomí pocítil radosť z Mikulášskeho večera aj svetla vianočného stromčeka, ale keď sa koncom decembra pridružil k recidíve tuberkulózny zápal mozgových blán, to už zložil svoje lekárske zbrane aj húževnatý Dr. Guhr. Prepustil pacienta.
V nedeľný silvestrovský predvečer roku 1923 opustila Tatranskú Polianku Zdena Wolkerová so synom na ležadle spolu so zdravotnou sestrou Annou Bednárovou zo Štrby a lekárkou sanatória Dr. Kleinovou. Potom nasledovala už len známa, nekonečne strastiplná cesta domov do Prostějova.
Wolkerova tatranská korešpondencia a matkine spomienky sú živým svedectvom narastajúcej nádeje, pochybností, hlbokej úzkosti, ale aj odvahy a statočnosti pred nezvratným údelom.